„Vo vreckách môjho plášťa som zvykla nosiť hviezdny prach. Vyrábali sme ho z iskričiek rannej rosy na úpätí hôr. Svet bol vtedy ešte plný farieb a mágie. Potom ale prišla noc. A hviezdny prach sa zmenil na lupienky levandule.“
„Prečo levandule?“
Zodvihnem zrak od knihy položenej na kolenách a pohľadom nájdem medzi malými hlávkami odvážne oči. Jantárové, zvedavé a otvorené dokorán. Vôbec nie ospalé ako oči väčšiny sirôtok v takejto neskorej nočnej hodine. Usmejem sa na malé dievčatko. Nie je tu ešte dlho. Prišla len nedávno. Dokonca mi zabudli povedať jej meno.
„Levanduľa ochraňuje pred zlými vílami, ktoré číhajú v lesoch,“ postraším ju mierne. Má to ale opačný efekt. Namiesto toho, aby sa vyľakane schovala pod deku, jej oči sa ešte viac rozžiaria zvedavosťou. Statočná a neskrotná. Pomyslím si podvedome. Najnebezpečnejšia kombinácia v našom svete. Aspoň to mi vždy tvrdili rodičia.
Narodila som sa v rodine strážcov. Takých, ktorí chránili najcennejšie poklady. Knihy a príbehy. Moja babka vždy vravievala, že slová sú najmocnejšími zbraňami. Preto ich bolo treba strážiť. A táto tradícia zostala v rodine celé desaťročia. Ja sama som vyrástla v najzaprášenejších zákutiach knižnice. Rána tam boli vždy tiché. Zatiaľ čo svet za múrmi zostal v pohybe. Práve preto som to miesto vždy milovala. Vo svete, ktorý dokázal len kričať, boli knihy jediné, ktorým sa dalo rozumieť.
Po večeroch ma mama brávala do sirotincov. Čítať deťom rozprávky na dobrú noc. Vravievala, že toho stratili priveľa. Bolo to najmenej, čo sme im mohli dať. Jeden príbeh. Jedno dobrodružstvo. Jeden sen na dobrú noc. Medzi deťmi som si našla viac priateľov, ako som si dokázala predstaviť. A teraz, keď som dospelá a už dávno nežijem s rodičmi, sa tu nedokážem prestať vracať. Deťom to ale neprekáža. Pri príbehoch, ktoré im čítam, v ich očkách vždy poskakujú iskričky radosti.
Donútim sa, aby sa môj mozog vrátil do prítomnosti. Väčšina detí už zaspala. Sú ešte maličké. Odsúdené samy čeliť krutému svetu Až priveľmi na to, aby mohli byť samy... Dievčatko s jantárovými očami a ryšavými vlasmi je však stále hore. A vôbec nevyzerá unavene.
Opatrne zatvorím knihu a položím ju na stolík vedľa kresla. Akoby som ju mohla nejakým prudkým pohybom vyplašiť? Pomaly prejdem k posteli a sadnem si na okraj. Usmejem sa na ňu. A ona mi úsmev neisto opätuje.
„Ako sa voláš?“
„Klára.“
„Teší ma. Ja som Sofia.“
„Aj mňa teší,“ prikývne nesmelo a do líc sa jej vleje červeň. Mám chuť sa pri tom pohľade zasmiať. Vyzerá ako niekto, kto by mečom skolil draka, no zjavne sa nerada rozpráva s cudzími ľuďmi.
„Ako dlho si už sama?“
Jej tvár pri mojej otázke mierne povädne. V očiach sa jej vo svetle sviečok odráža aj bolesť.
„Už pridlho,“ povie napokon zlomeným hlasom. Jej slová ma pichnú pri srdci. Bolo to trpké priznanie...
Natiahnem k nej ruku a s láskou ju pohladím po líci. Pozrie sa mojím smerom a rýchlo zažmurká, aby z očí vyhnala zatúlané slzy.
„Povedz zajtra ráno Nele, aby ťa za mnou doviedla, dobre? Myslím, že poznám miesto, kde sa ti bude páčiť.“
Znova sa na mňa neisto usmeje, no prikývne. Nela, správkyňa sirotinca, vodí deti do knižnice len málokedy. Viem ale, že ak ju poprosí, nebude namietať.
„Máš v srdci hviezdu príbehov. Nedovoľ svetu, aby ju zhasil,“ zotriem jej z líca slzičku a potichu odídem z izby.
Šíriť príbehy má jednu výhodu. Šírite spolu s nimi aj nádej. A už teraz viem, že v momente, keď Klára vkročí do knižnice, dostane tej nádeje do zásoby na doživotie.
Nikola Čipčovská