Jeden z výherných textov súťaže Denníka N pre stredoškolákov, napísala naša žiačka Denisa Petrová.
Žiť svete plnom „rovnakých“ ľudí s pocitom že ja som „tá iná“ je poviem vám, veľmi zvláštne. No mimo toho je to aj neskutočne náročné. Spoločnosť v ktorej žijeme stále nie je dostatočne vyspelá na to, aby chápala odlišnosť na základe farby pleti, náboženstva, či menšiny, z ktorej pochádzame dostatočne tolerantne. Naša krajina je naopak priam až dokonalým zrkadlom, ktoré odráža naše skutočné hodnoty. Nikdy neutíchajúci rasizmus, antisemitizmus, diskriminácia. Časom preto získali prívlastok latentné. Prečo je tomu ale tak? Naozaj aj ľudia v tomto storočí potrebujú stále znova a znova počúvať o tom, ako sme všetci rovnakí? Nie je to už téma, ktorá sa každému človeku vštepuje od plienok?
A predsa... a predsa na ňu mnohí tak ľahko a opakovane zabúdajú. Tiež sa mi tu pýta otázka, či je to zabúdanie nevedomé. V mnohých situáciách, ktoré zažívam počas môjho každodenného života sa mi zastavuje rozum. Fakt sú ľudia už nenávratne takí zlí, sebeckí a egoistickí? Alebo je za tým strach, závisť, nenávisť? Verím, že odpoveď je na každom z nás...
Bolo to ráno- deň pred Vianocami. V obchodných domoch to praskalo vo švíkoch, ľudia zháňali ešte posledné potraviny- dokupovali darčeky. Bohužiaľ som sa tomuto nákupnému ošiaľu nevyhla ani ja. Stála som v rade pred obchodom, keďže okolo Vianoc sa to u nás hmýrilo opatreniami, a tak sa do potravín vytvoril celkom solídny rad. Stála predo mnou pani, z ktorej bolo hneď na prvý pohľad cítiť, že dnes nie je jej deň. Vyzerala mrzuto, netrpezlivo odrátavala ľudí vychádzajúcich von, čakala kedy príde rad aj na ňu. Z boku sa k nám priblížila mladá žena- matka. Mala na rukách maličké bábätko, ktoré neutíchajúco plakalo. Pre spresnenie situácie, išlo o ženu- Rómku. Slušne sa ma opýtala, či by nemohla ísť predo mňa, nakoľko jej manžel, ktorý stihol vojsť do obchodu pred ňou jej nenechal kľúče od auta, do ktorého chcela uložiť svoje plačúce dieťa. Bez váhania som ju pustila. Hneď po mne však narazila na pani, ktorá ju pozorne sledovala a pohľadom jej nedarovala už ani jeden jediný krok. Len čo sa priblížila, začala sa na jej adresu nepríjemná smršť nadávok. Hneď potom, čo jej pani vykričala že jej spolu s „bandou“ vykúpili všetky banány a pečivo, jej venovala ešte zopár rán typu „my tu nestojíme len tak, pre nič..., nemyslíte si, že keď máte to „zagraučané decko“ na rukách, že vás tu bude niekto púšťať... myslím, že zvyšok si už viete domyslieť. Pani s plačúcim dieťaťom na rukách nepovedala nič, otočila sa a odišla. Nikto z nás však nepovedal nič. Všetci sme tam len tak stáli a prizerali sa tomu, ako bola pred našimi očami slovne napadnutá mladá žena, matka, inou ženou, možno tiež niekoho matkou.
Bol však dôvod celej tejto scény skutočne ten, že išlo pani o banány, či o dve minúty, ktoré by strávila pred obchodom dlhšie? Áno, rovnako ako ja, myslím že aj vy viete pohotovo odpovedať NIE!
Aj napriek dobe v ktorej žijeme, kedy sa všetci tvárime ako veľmi tolerantní, chápaví a multikultúrni sme, v skutočnosti žiaľ dokazujeme len pravý opak. Medzi nami ľuďmi je čoraz viac násilia, hnevu a agresie. Nehovoriac o tom, ako veľmi ju dávame pocítiť ľuďom, ktorých nepoznáme. Odsúdime ich len tak, lebo to tak robia všetci. Lebo ak je jeden z nich zlodej- všetci sú, ak jeden je ten, ktorý zneužíva sociálny systém nášho štátu- všetci sú. Život v spoločnosti pozostáva z mnohých šablón, ktoré tvoria kultúrny rámec pre naše správanie a konanie. Jedna zo šablón obsahuje stereotypy, no bohužiaľ aj predsudky. Tie potom ovplyvňujú kvalitu našich sociálnych vzťahov. Nedovoľme predsudkom búrať princípy demokracie a tolerancie. Priznám sa, dodnes nechápem, prečo som sa neozvala, prečo tak neurobil ktokoľvek z radu. Všetci sme nečinne stáli a dovolili urobiť tento neprípustný výstup. Dovolili sme nahnevanej pani pokaziť niečie VIANOCE. A dôvod? Vlastne nepoznaný- alebo poznaný? Stala by sa podobná situácia, ak by mala napadnutá žena inú farbu pleti?
Zamýšľajúc sa nad okolnosťami bežného života, situáciami, ktoré sa dejú na každodennom poriadku sa pýtam samej seba, kde sme to ako spoločnosť dospeli? Prečo to všetko vždy vyústi do takýchto extrémov? Myslím si, že ak by došlo aspoň ku čiastočnému odstráneniu rasizmu, bol by to veľký krok pre ľudstvo. Možno to chce len vymeniť šablónu ideálu za tolerantnú a spoločensky chápavejšiu verziu nás- ľudí. Rasy a ľudstvo by si navzájom dokázali, že ak chcú, vedia sa tolerovať. Podľa môjho názoru sa všetko dá, chce to však len chuť, odhodlanie a samozrejme tých dobrých ľudí. Využívajme vo svojom každodennom živote kritické myslenie, nenechajme sa stiahnuť čoraz viac radikálnym prúdom rôznych ľudí, pretože nevieme, kedy sa ich živým terčom staneme práve MY.
Šablóny máme nie len v spoločnosti, sú aj priamo v našich hlavách. Preto kedy ak nie teraz je ten správny čas búrať bezvýznamné múry predsudkov a začať stavať tak potrebné mosty. Lebo len vďaka ním vieme prejsť na druhú stranu rieky- na breh pochopenia a tolerancie...