„Ubehli už štyri roky, no moja myseľ akoby odmietala zabudnúť,” zdôverila som sa mame s malou dušou, že aspoň u nej nájdem útočisko. Bez odozvy. Posledné roky je nejaká tichá. Cítim však, že každé slovo pozorne počúva.
Obloha sa odela do mračien. Sprevádzaná hromovým orchestrom mi uštedrila zo dve kvapky, ktoré pristáli na mojom špicatom nose. Otvorenou dlaňou smerujúcou nahor k šedej oblohe som dala povolenie kvapkám pristáť aj tam. V zime v bielom šate, na jeseň zahalená vo farbách listov. No odetá v zelenom vyzerala mama aj tak najkrajšie. Ťažko sa mi utekalo do bezpečia vediac, že lem jej zelenkavých šiat čoskoro zafarbí lepkavé hnedé blato. Nechcelo sa mi zbabelo zdupkať do auta a nechať ju tam samu. Predstavovala som si, ako z kufra vytiahnem žltý pršiplášť, ktorý mi darovala na Vianoce, a zakryjem ju od hlavy až po päty. A ostane tam tak dlho, až kým jej lúč slnka nedá na povel, že je už po všetkom.
Spomínam si aj na jej modré rúcho. Nie také modré ako obloha bez jediného mráčika, keď slnko oddychuje vysoko na nej. Modré ako tá budova v strede mesta, ktorá v minulosti zvykla žiariť, no rokmi vybledla a navonok zosmutnela. Vtedy, keď sme spolu ležali na chladnej nemocničnej posteli a potichu rátali kachličky na stene, ešte stále tvrdila, že sa nebojí. Bola už veľmi slabá a chcela boj vzdať. V pokoji zamávať bielou vlajkou a viac sa nestarať. Veľmi sme sa vtedy pohádali. Vybehla som v tú noc z izby a strávila ju doma, kde moje myšlienky neprerušovalo neustále pípanie stroja, ktorý ma každým hlasným „píp” usitil, že v tej izbe ešte nie som sama. Mala vtedy iba 40 rokov, no vďaka hladkej tvári bez vrások a duši dvadsiatničky by ste si ju ľahko pomýlili s čerstvou absolventkou vysokej školy.
Dlhé platinové vlasy nosila v hustom zapletenom vrkoči, ktorý vždy doplnila baretka a rúž burgundskej farby, ktorého odtlačok ostal na každej šálke či cigarete, ktorú si medzi pery vložila. No doma som ju poznala s rozstrapateným drdolom na boku hlavy a okuliarmi oddychujúcimi na špičke nosa, ako sa krčí nad stolom, snažiac sa prevliecť nitku cez neviditeľné očko ostrej ihly. V príbehu ako vznešene kráčala po Cimetière du Père-Lachaise v Paríži a blúdila medzi machom zarastenými náhrobkami, rozmýšľajúc o živote, smrti a večnosti, som ako dieťa každý večer zaspávala. „Ľudia tam zablúdia vychutnať si obed alebo len tak na prechádzku,” tvrdila. Nechcelo sa mi tomu veriť. Vychutnávať si jedlo na cintoríne plnom mŕtvych známych osobností mi pripadalo už ako päťročnej absurdné. Pyšne mi rozprávala, ako zvykla sedávať pred pamätníkom Honoré de Balzaca, pri ktorom vraj nikto nikdy nesedel. „Ostatní sú príliš zaneprázdnení Chopinom, Gertrúdou Steinovou či Oscarom Wildom,” tvrdila skoro rozhorčene, ako spod jej čela na mňa vykúkala malá navretá žilka. To, že ma do ríše snov sprevádzal Otec Goriot namiesto Popolušky, sa mi teda zdalo úplne normálne.
Hore na poschodí v izbe celkom vzadu napravo sa nad obrovskou posteľou s baldachýnom visel mahagónovým rámom lemovaný diplom zo Sorbonny. Aj keď jej v pase svietila americká národnosť, asi nemusím dvakrát vravieť, že srdcom a dušou bola Francúzka. A tak nemusíme ani dlho pátrať, aby sme sa dopracovali k pôvodu môjho mena - Juliette.
Dnes už viem, že vravela pravdu, keď tvrdila, že ma nikdy neopustí. Bolo trpké priznať si, že som ju v ten večer opustila bez rozlúčky. Trpkosť cítim aj na jazyku zakaždým, keď vezmem do rúk časom poznačeného Otca Goriota a začnem ešte raz čítať tie riadky, ktoré mi kedysi šeptala ona.
Trpká je aj káva, ktorú si každé ráno vychutnávam v jej obľúbenej kaviarni s výhľadom na Eiffelovu vežu v jej plnej kráse, no ešte trpkejšie je priznanie, že tu dnes sedím sama. Dnes ma pozdravila kvapkami dažďa, no takmer stále na ich zeleni sedí sýkorka, ktorej štebot ma uisťuje, že tu naozaj nie som tak celkom sama.
Alica Štafuriková