Obete šikany často dusia v sebe svoju bolesť bez toho, aby o tom niekomu porozprávali. Mohli by sa zdôveriť učiteľom, rodičom, ba aj priateľom, no neurobia to. Veď je predsa jednoduché povedať zopár slov. Alebo nie tak celkom? Ako to teda vlastne je?
Na túto otázku existuje viacero odpovedí, no podľa mňa najčastejšou a najhlavnejšou sú emócie a psychické zdravie šikanovaného. Myslia si, že by boli trápni, keby sa ozvali. Nikto predsa nemá rád žalobaby! Majú strach. Pýtajú sa samých seba: „Čo ak si to len zhorším?“
„Možno, ak to budem znášať, prestane to!“ je tiež bežným dôvodom. Urobia čokoľvek, čo agresori chcú. „Hej ty! Kúp nám obed!“ ozýva sa po námestí. Aj keď nemajú náladu či peniaze, pozvú ich na pizzu. ,,Ak budem robiť, čo chcú, určite z nás budú priatelia!“ Túžia byť akceptovaní tými, ktorí ich šikanujú, dokonca dúfajú, že raz sa z nich stanú najlepší kamaráti.
Alebo sa obávajú, že by im nikto neveril. Ide o to, že šikanovaní sú väčšinou slabší žiaci, ktorí nie sú práve najpopulárnejší. Naopak šikanujú študenti, od ktorých by to nikto nečakal. Spolužiaci ich milujú… profesori tiež. Komu by ste verili viac vy?
Každá jedna urážka či nadávka je ako silná rana rovno do ich už krehkého sebavedomia. Ak by vám niekto neustále hovoril, že ste zbytočný, začali by ste tomu postupne veriť. „Asi si za to môžem sám,“ hovoria si.
Niekedy možno nevedia, či sa ide o šikanu alebo nevinnú srandu. Žartovanie je dôležitou súčasťou bežnej komunikácie, preto by sme sa mali na sebe vedieť zasmiať a nebrať si všetko príliš k srdcu, no keď sa tieto žarty zmenia na nadávky, ktoré majú za účelom ublížiť, nie rozosmiať, je to už slovné šikanovanie.
Taktiež chcem pripomenúť, že šikana je trestný čin. Verím, že všetci sme inteligentní mladí ľudia a takéto veci sa v našej škole nebudú musieť riešiť. Nie nadarmo existuje príslovie:„Nerob druhým to, čo nechceš, aby iní robili tebe.“
Johanka Nagyová
Comentarios