Dospievanie inak ako pred niekoľkými desaťročiami?

Každému z nás sa, hádam, už stalo, že sme sa prišli posťažovať svojim starkým alebo rodičom, no namiesto pochopenia a poľutovania, ktoré sme čakali pri vstupe do tejto konverzácie, sme nakoniec skončili iba s poučkami a s tým, že sa nám vlastne žije ako v bavlnke. Preto som sa rozhodla zistiť, aké strasti a radosti prežívali naši najbližší príbuzní v období dospievania.

Najprv si priblížime dospievanie v socialistickom režime. Každá minca má dve strany a každá doba svoje klady aj zápory. Avšak pri otázke smerovanej na „generáciu X“ sa väčšina odpovedí zhodovala. Radi by sa vrátili do doby osemdesiatych rokov a dopriali ich aj svojim deťom. Najväčšie pozitívum bola neexistencia telefónov a sociálnych sietí. Celý čas trávili vonku v spoločnosti svojich kamarátov. *Častokrát odchádzali z domu ráno a vrátili sa až za tmy alebo podľa pokynov, napríklad, keď zasvietila prvá lampa. V televízii bol “jeden a pol kanála“ a aj obyčajná pevná linka bola symbolom luxusu. Všetko bolo spontánnejšie, menej materialistické, jednoduché a hlavne menej povrchné. Všetci si boli rovní. Prípady depresií, vyhorenia či úzkostí neboli také časté u mladistvých ako teraz. Pripisuje sa to hlavne tomu, že na nich zo všetkých strán nevyskakovali dokonalé modelky s konfekčnou veľkosťou XS a ešte s dokonalejším životom. Nemali sa s čím porovnávať. Nemotali im hlavy nesplniteľné ideály krásy. Dokonca aj láska bola vnímaná inak. Viac romanticky, vášnivo, no zároveň nevinná a čistá. Zaľúbenci si písali si zamilované listy a plní očakávaní sa tešili na ďalšie veršíky od svojho štramáka.

V súčasnosti si mnohí z nás neuvedomujú rozdiel medzi virtuálnym svetom a realitou. Keď spravíš chybu, život si „nereštartneš“ a nezačneš odznova. Naši starí rodičia vedeli, že majú len jeden život a že všetko má svoje hranice, a preto mali väčší pud sebazáchovy. Alkohol a cigarety boli stále, no drogy sa aspoň v Bardejove nevyskytovali. Taktiež mali rešpekt k autoritám, čo sa o množstve mladých ľudí v súčasnosti povedať nedá. Bolo neprípustné odvrávať súdruhom a súdružkám či nebodaj policajtom. Arogantný a drzý prístup sa netoleroval. Každý musel počúvať na slovo a názor, hlavne na politické dianie, sa nesmel nahlas vysloviť. Ale komunistický režim nedovoľoval vysloviť iný názor ako oficiálny a ľudia si ho nemali s čím porovnať. Veľa informácií bolo cenzurovaných. Teraz k nim máme oveľa lepší prístup a tiež možnosť niečo zmeniť. Cestovať do zahraničia nebolo vôbec jednoduché a o štúdiu mimo Slovenska ani nehovorím. Témy ako šikana a násilie boli tabu. Ľudia boli voči nim slepí a hluchí, aj keď sa to možno nedialo tak často ako teraz. Chlapci v škole nesmeli mať dlhé vlasy a aj džínsy boli nevhodné. Exotické chute by ste ochutnali len ťažko a učitelia si občas neodpustili ani nejakú tú facku.

A čo vy? Ste radi, že žijete v dobe, keď môžete vyjadriť svoj názor a slobodu je cítiť vo vzduchu, alebo ste zástancami toho, že telefón je dobrý sluha, no zlý pán a vrátili by ste sa o pár desaťročí naspäť?

Nina Sabolová